15 medailí za 10 mesiacov - Štefan Žák ~ byť akademikom nie je nuda

Ranná závislosť

Je krásne letné ráno. Pár minút po piatej. Ako obyčajne vybieham na moju obľúbenú bežeckú trať pri Dunaji. Vydávam sa na klasický 5 kilometrový beh, ktorý som si zamiloval krátko po tom, čo k nám minulý rok zavítala pandémia COVID-19. Počas lockdownu bol pobyt v prírode jedinou možnosťou ako sa vymaniť z nekončiaceho kolotoča online výučby a urobiť niečo pre podporu svojho zdravia. Nikde nikoho. Spoločnosť mi robí iba nádherný spev vtákov, ktorých by vedel identifikovať snáď iba ornitológ Miroslav Saniga. Občas sa vo vysokej tráve mihne srnka a z lúky vybehne zajac. A dakedy mi cestu skríži líška. Obehnem dvoch psíčkarov a mávnutím odpoviem na pozdrav slečne, ktorá podľa nasadeného tempa beháva podstatne dlhšie než ja.

Blížim sa ku koncu. Bežcov pomaličky pribúda. Odbehnuté. Ešte krátky strečing a nasadám do auta. Príjemne unavený a plný rannej porcie dopamínu a endorfínov vstupujem do sprchy a oddávam sa pravidelnej dávke niekoľko minútového prúdu ľadovej vody. Tento ľadový rituál podľa Wima Hofa praktizujem už od začiatku pandémie. Od ranného behu a ľadovej sprchy som sa stal závislý. Ani neviem prečo, ale v mysli mi prebleskne spomienka na klasickú humornú scénku o športe od pánov Lasicu a Satinského. Milan Lasica v nej ako akademik súdruh doc. Štefan Vincúr, CSc. vysvetľuje princíp motivácie pri behu: „Normálny človek väčšinou leží, sedí, nanajvýš ak chodí. Ak má človek bežať, musí mať na to čertovsky vážne dôvody. To znamená, že ho musí niekto naháňať. Človeka teda do behu ženie strach“. V duchu sa pousmejem a začnem premýšľať nad tým, čo je v súčasnosti tou mojou motiváciou bežať. Strach to určite nie je 🙂

Interview s doc. Štefanom Vincúrom, CSc., zástupcom Podniku pre skúmanie hĺbovej psychológie športových hier – humorná klasika od pánov Lasicu a Satinského

Čo ma vlastne motivuje behať?

Po osprchovaní sadám za notebook a začínam písať o podstate mojej bežeckej motivácie. Uplynul už viac než rok odkedy som začal pravidelne behávať v prírode. Prvotnou motiváciou k tomu, aby som vstal od písania učebníc a vedeckých článkov a začal sa konečne hýbať, bola knižka od Andersa Hansena Dobehni svoj mozog. Jej vplyv na pravidelnosť môjho behu som už opísal v článku Dá sa dobehnúť vlastný mozog?. No pre udržanie motivácie mi to po čase prestalo stačiť. Od prírody som súťaživý typ a rád prijímam výzvy a zbieram ocenenia. Počas pôsobenia v akademických funkciách som ocenenia študentom a kolegom skôr rozdával, než prijímal a tak som si povedal, že by nebolo zlé prijať nejakú výzvu, zapojiť sa do bežeckej súťaže a získať nejaké ďalšie ocenenie. No počas pandémie boli športové súťaže pozastavené a tak som si myslel, že budem pomaly trénovať a neskôr, po pandémii, sa postavím na štart nejakého behu a získam aspoň medailu za účasť. No len čo som si to pomyslel, tak sa stalo niečo, čo určite poznáte z vlastnej skúsenosti. Hneď ako vyslovíte túžbu niečo vlastniť, Mark Zuckerberg vám objekt vašej túžby prinesie ako na zaltom podnose. A stalo sa to aj mne. Na Facebooku a Instagrame mi začali do feedu prichádzať reklamy na virtuálne preteky po celom svete. Stačilo sa len prihlásiť, zaplatiť štartovné, odbehnúť vybranú trať, beh potvrdiť GPS záznamom z hodiniek alebo mobilu a krásna medaila bola o pár dní vaša. Priznávam sa, že ma to pohltilo. Medaile boli nádherné, čo to som mal už natrénované a tak som do toho išiel. Vyhľadával som vhodné medailové výzvy a prispôsoboval som im svoje tréningy.

Bežecké výzvy

Prvým medailovým pretekom bol 5 kilometrový Midsummer Run – beh letného slnovratu – v júni 2020. Zvláštnosťou tohto behu bolo, že účastníci sa na štart postavili už za východu slnka. V Bratislave to bolo 4:51. Výsledky bolo nutné zaregistrovať do 9:00. Beh som zvládol. Medailu doručil kuriér a posilnený úspechom som prijal ďalšie bežecké výzvy.

Skutočnou výzvou bol Hodinový beh v júli 2020. Musel som bežať hodinu v kuse, čo som dovtedy zatiaľ nebežal. Ale zvládol som aj túto výzvu. Potom prichádzali ďalšie krásne preteky a najmä nádherné medaile. Samozrejme, že som si z Číny objednal motivačný držiak na medaile a inštaloval ho v pracovni, aby som mal svoje športové úspechy stále na očiach.

A v októbri 2020 prišla azda najväčšia bežecká výzva – Telekom Night Run. Ako už názov napovedá, bežalo sa po zotmení, s čelovkou na hlave. To by nebol problém, ale trať mala dĺžku 10 km. Poctivo som trénoval, zakúpil kompresné podkolienky a čelovku a vyrazil na trať. Ani si neviete predstaviť, koľko šťastia ma zaplavilo po dobehnutí do cieľa.

Dôležité je zúčastniť sa …

Počas tých 12 mesiacov som získal spolu 15 medailí. Boli to krásne časy. Užíval som si každý okamih nielen počas pretekov, ale aj pri príprave na ne. Virtuálne preteky majú jednu veľkú výhodu. Pre amatérskeho bežca vytvárajú priestor na to, aby samotný pretek nebol plný stresu a porovnávania sa s ostatnými bežcami. Aj keď práve to samotné porovnávanie je podstatou zdokonaľovania športového výkonu. A ako by povedal akademik doc. Vincúr z úvodu môjho príspevku: „My sa práve usilujem našim športovcom vysvetliť, že sa ničoho nemusia báť, pretože ich nikto nenaháňa. Takže nemusia bežať do cieľa ozlomkrky, ale môžu pomaly doklusať komótne, bez zbytočného pachtenia“. Priznám sa, pár pretekov som dokončil aj takýmto spôsobom 🙂

Asi je všetkým jasné, že tie medaile sú za účasť na preteku, nie za víťazstvo. Víťazstvo si nosíme v sebe. Víťazstvo je každé prekonanie samého seba. Víťazstvom je únik z našej komfortnej zóny. A práve medaila môže byť hmatateľným dôkazom nášho vlastného osobného víťazstva. V súčasnosti si beh užívam aj bez získavania medailí a poctivo trénujem, aby som sa mohol postaviť na štart skutočného bežeckého preteku. Za plnej účasti bežcov. Tak mi držte palce.

A ak sa rozhodnete aj vy zvíťaziť sami nad sebou a ako bonus získať aj nejakú peknú medailu na pamiatku, neváhajte a choďte do toho … ponuka je naozaj bohatá 🙂