Príroda je pre človeka nenahraditeľná
Prírodu som mal rád od detstva. Či už to boli výlety s rodičmi, alebo neskôr rôzne stanovačky, vždy som mal v prírode zvláštny pocit pokoja. Ten môj vnútorný pokoj však už od mladých liet narúšala vášeň, ktorú isto poznáte. Hubárska vášeň. Bežne si turistiku a pobyt v prírode dokážem vychutnať. Ale keď som na hubách, tak pokoj a ničím nerušené vnímanie okolitej panenskej prírody sa zrazu zmení na nepokojné sliedenie po hríboch, bedliach, suchohríboch a namiesto kochania sa krásam lesa sa ženiem za najbližším úlovkom. Áno, úlovkom. Veď už v minulom storočí ruský spisovateľ Aksakov nazval hubárčenie “treťou poľovačkou”. Tou prvou je poľovačka na zver a druhou na ryby. A básnik a prozaik Solouchin ho dopĺňa a vníma ju ako tichú polovačku, ktorá sa nevyrovná iným, hlučnejším. Myslím, že s oboma sa dá iba súhlasiť.
A hubári, rovnako ako poľovníci a rybári svoje úlovky radi vystavujú na obdiv. Dnes sa hrdíme svojimi hubárskymi výkonmi na sociálnych sieťach a počítame koľko lajkov získame za naše fotografie ale musím sa priznať, že nič sa nevyrovná pocitu, keď som ešte ako malých chalan prišiel aj s otcom do lokálnej krčmy s košíkom plným nádherných hríbov a kozákov a v okamihu sme sa stali stredobodom pozornosti miestych štamgastov. Tým závistlivým pohľadom na dvoch prišelcov z mesta, profesora a jeho malého syna a uznanlivým pochvalám na našu adresu sa nevyrovná ani tisíc lajkov. No preháňam, možno tých tisíc lajkov by ma potešilo rovnako 🙂
Už v detstve ma huby očarili
Môj otec bol prvým človekom v mojom živote, ktorý mi ukázal čaro poľovačky na huby. Už keď som sa naučil čítať tak som nejak intuitívne brával do ruky knihy o prírode. Mojou prvou knihou o hubách bol Atlas našich húb od Aurela Dermeka. Prečítal som ho od slova do slova a vedel som celé pasáže a opisy húb naspamäť. Dodnes si pamätám, ako som pri rodinných oslavách “otravoval” dedkov, babky, ujov a tety, aby sa ma opýtali na nejakú hubu z atlasu a ja som im vysypal z rukáva latinský názov, opis, lokalitu a obdobie výskytu a nezabudol som dodať pre mňa dôležitú formulku “podľa ČSN 46 3195 môže sa predávať na trhu” 🙂 Samozrejme, že v takom rozsahu som poznal iba jedlé huby a niektoré vybrané jedovaté, to aby som si ich v lese nepomýlil. Druhou knihou, ktorú doposiaľ považujem za bibliu každého hubára a za knižku, ktorá po prečítaní prebudí hubársku vášeň v každom človeku je dielo A predsa… rastú ! od Jána Majerníka. Ten človek má dar opísať hubárčenie takým spôsobom, že pri čítaní riadkov sa doslova virtuálne ocitnete v lese a cítite vôňu húb a machu. Aj táto knižka formovala moju lásku k hubám a hubárčeniu.
No žiadna teória a ani žiadna kniha sa nevyrovná reálnej skutočnosti. Najkrajšie boli moje spomienky na hubárčenie v hlbokých lesoch okolia Poľany, kde sme celá rodina na strýkovej chalupe v Osrblí trávili každé leto. Boli to iné lesy a iné huby, než na aké sme boli zvyknutí z Tribečských hôr z okolia Nitry, kde sme bývali. V okolí Osrblia sme nachádzali nádherné hríby smrekové, kozáky osikové, veľké množstvo plávok a rýdzikov. A tiež oku lahodiacich muchotrávok červených. A tá vôňa ešte mokrého ihličnatého lesa nás vyháňala každé ráno znova a znova do lesa.
V okolí Nitry to zasa boli chutné bedle, pôvabnice fialové a suchohríby, ktoré sme radi zbierali. Expertom na varenie bola u nás moja maminka a dokázala pripraviť huby tak, že dodnes sa mi ich vôňa a chuť vybaví v spomienkach. Nikdy nezabudnem na vyprážané bedle, ktoré boli neskutočne chutné a zvyk jedávať ich každú jeseň som si preniesol až do dnešných čias.
Úžasné úlovky minulého roka
Apropo, dnešné časy. Sú iné ako tie, ktoré si pamätám z detstva. Po rokoch, kedy mi pracovné povinnosti nedovoľovali tráviť na hubách veľa času, som minulý rok zažil znovuzrodenie mojej hubárskej vášne. September a október 2019 sme aj s mojou manželkou Majkou trávili na našom obľúbenom hubárskom miestečku na Záhorí. Musím povedať, že aj napriek tomu, že sme na naše miesto chodili pravidelne, vždy sme sa domov vracali s plnými košíkmi. Húb bolo v tom roku naozaj veľa. Zbierali sme najmä hríby a bedle. Nepohrdli sme ani suchohríbmi. Masliakov bolo tak veľa, že sa dali kosiť. Ale tie sme nechávali v lese. Hubárčenie na Záhorí je iné než na aké som bol v detstve zvyknutý. Tu netreba šliapať do kopca, aby som si šiel po krásny exemplár hríba. Tri hodiny chodím po rovine a ani neviem, ako mi ten čas ušiel. Občas nás prekvapilo stádo danielov, ktoré sa len tak mihli popri nás, inokedy to boli diviaky, ktoré vyľakali iní hubári. Naše hubárske úlovky a zážitky boli neskutočné, a tak mi ani nevadila ranná 40 minútová cesta autom z Bratislavy a ani cestou späť po 3 hodinovom šliapaní po lese som nepociťoval únavu. Tá na mňa doľahla až doma, keď sme išli huby spracovať. Ľahšie je huby zbierať, než ich čistiť, krájať, mraziť, sušiť 🙂 Minuloročná sezóna bola naozaj dlhá. Ešte 31. októbra sme z lesa priniesli plný košík húb.
Pýtate sa, čo ma primälo napísať tento blog. Nuž je to prosté. Súčasná pandémia vírusu COVID-19 ma prinútila sedieť doma na zadku a tak aj ostatných mojich kolegov hubárov. A keďže sa už všetci nevieme dočkať, kedy pre nás opäť začne to lovecké obdobie, tak niektorí provokatéri priebežne na sociálnych sieťach zverejňujú svoje úlovky z predchádzajúceho roka. Neviete si predstaviť, aké to je keď sa zrazu na sieti objaví fotka nádherného hríba dubového, vykúkajúceho z machu. Až sa srdce zastaví a poviete si – Už to začalo ? No potom zistíte, že je to iba spomienka na minulý rok. Síce dáte autorovi lajk alebo srdiečko, či smajlíka úžasu, ale v komentári mu vyhubujete, aké to je nezodpovedné takto blázniť slušných ľudí/hubárov 🙂 No a tak som si povedal, že aj ja trocha nostalgicky zverejním spomienku na moju hubársku vášeň, ktorá ma sprevádza od detstva a verím, že ešte dlho bude ukotvená v mojom vnútri.
P.S.: Hubárska sezóna 2020 sa predsa nakoniec začala 🙂
Ani nie dva mesiace po napísaní prvej verzie tohto článku sa sezóna začala naplno rozbiehať. A tak sme sa vybrali na naše známe miesta na Záhorí. Viete si predstaviť tú hanbu keď sme po dvoch hodinách potulovania sa po lesoch vyšli na cestu s prázdnymi košíkmi. Nasadli sme do auta a išli vyskúšať ďalší osvedčený flek. A opäť nič … Sklamaní sme sa vrátili späť do Bratislavy. Vedel som, že najbližšie týždne nebudem môcť ísť nikam do lesa, pretože som mal pred sebou moje najmilšie akademické povinnosti. Bol som predsedom štátnicovej komisie na inžinierskom aj bakalárskom štúdiu. Tohtoročné štátnice boli výnimočné. Niesli sa v duchu prísnych protiepidemiologických opatrení. Veď posúďte sami 🙂 Študenti ma milo prekvapili svojimi vedomosťami a my ako komisia sme zasa prekvapili študentov vynikajúcimi známkami.
Keď sa začiatkom júla skončili moje akademické povinnosti, presunuli sme sa relaxovať z Bratislavy na malebné Kysuce. A z klasickej drevenice na samote na okraji lesa píšem túto časť blogu. Je krásne slnečno a teplo. Pred pár dňami skončili dažde a les je pripravený na nájazdy hubárov. Hneď v prvý deň sa nám podarilo nájsť zopár výstavných kúskov. Verím, že tohtoročná hubárska sezóna bude ešte lepšia než tá predchádzajúca a ešte v zime pri vianočnej hubovej polievke budeme spomínať na nádherné chvíle prežité v prírode pri loveckých výpravách za hubami.
Aj takto vyzerala minuloročná sezóna 2019:
Videá z minuloročnej jesennej hubárskej sezóny si môžete pozrieť na mojom Instagramovom profile
